Niektoré malé deti sa už útleho veku hrajú na dospelých a napodobňujú pri tom povolania, ktoré by možno raz chceli robiť. Existuje však aj skupina ľudí, ktorí pomaly až do maturity nevedia, čím chcú byť. To isto nebol prípad slovenskej športovej reportérky RTVS, Barbory Žiačikovej, ktorú spolu s jej tradičnou ružovou prilbou môžete najčastejšie vidieť medzi striedačkami. Ako k nej prišla? A podľa čoho si vyberá hráčov na rozhovory? Aj to sa môžete dočítať v nasledujúcich riadkoch.
Čo ťa inšpirovalo stať sa športovou reportérkou?
Odmalička som mala vrúcny vzťah k športu. Športovala som, rodičia ma brávali na rôzne podujatia ako diváka. Nebolo to tak, že by ma museli nútiť, ale sama som sa na ne pýtala. Neskutočne ma bavili, lebo to boli rôzne športy ako atletika, futbal, hádzaná, hokej, lyžovanie… Jednoducho čokoľvek súvisiace so športom ma bavilo.
Takisto som aj súťažne športovala. Na začiatku som sa venovala športovej gymnastike, potom modernej gymnastike, neskôr to bola atletika, tenis…
Teraz sa nejakému športu venuješ aktívne?
Iba tak rekreačne golfu, ktorý je momentálne mojou najväčšou športovou láskou.
Aké boli tvoje reportérske začiatky?
V RTVS v športe som začala najskôr ako stážistka. Pred siedmimi rokmi som počas zimného semestra posledného ročníka na vysokej škole bola na Erazme v Turecku a v letnom semestri sa mi naskytla príležitosť ísť na stáž do športovej redakcie RTVS. Ja som počas celej vysokej školy išla skôr marketingovým smerom. Myslela som si, že to ma bude viac baviť a tam budem pracovať. Ale keď som si vyskúšala tú stáž v médiách, v televízii a v športe, zistila som, že to by ma bavilo najviac.
Zo začiatku som dostávala málo príležitostí, ale pracovala som na sebe a po niekoľkých rokoch som ich dostávala stále viac. Dnes už robím to, čo ma baví, naplno.
Kde a kedy si zažila svoju reportérsku premiéru?
Keď som bola na stáži, tak prvá výroba, na ktorú som sa išla pozrieť, bol hokej v Piešťanoch. Ale to som sa iba pozerala, ako kolega pracoval. Učil ma, ako všetko funguje, že si musím zapisovať klipy so šancami alebo góly, čo je dôležité si všímať v zápase, potom ako si vyberať respondentov a čo sa ich pýtať.
Moja prvá výroba, z ktorej som robila aj reportáž, bol futbal v Novom Meste nad Váhom. Bol to turnaj do 17 rokov a pri rozhovore s brankárom som nevedela, či má väčšiu trému on, alebo ja. (Smiech.)
Ktorý šport, respektíve športy sú tvoje najobľúbenejšie?
To mám taký štvorlístok – atletika, dostihy, golf a hokej. Ale mám rada aj tenis, ktorému som sa tiež aktívne venovala.
Čím ti tieto športy učarovali?
Atletika je jednoznačne kráľovnou športu. Páči sa mi nej tá pestrosť, že v jednom momente sa deje niekoľko disciplín a každá je úplné iná. Ja aj na živote zbožňujem pestrosť, takže atletika je veľmi zaujímavá a veľmi elegantná.
Dostihy sú taktiež veľmi elegantným športom. Nie je to však len šport, ale aj spoločenská a kultúrna udalosť. A ku kultúre mám tiež veľmi blízko.
Vzťah ku golfu som si vypestovala až neskôr, keď som pred niekoľkými rokmi dostala poukážku na Zelenú kartu. Vtedy som si golf prvýkrát vyskúšala na vlastnej koži a môj pohľad naň sa otočil o 180o. Zistila som, že je to naozaj nádherný šport, ktorý sa hrá v tom najkrajšom možnom prostredí – hrá sa priamo v lone prírody, všade je zeleň, stromy, jazierka, behajú tam zvieratká. To hranie v prírode sa mi na ňom páči najviac.
Hokej je mojou láskou odmalička. Chodievala som sa pozerať na hokejové zápasy aj na majstrovstvá sveta, keď boli v Česku. Dokonca som bola aj na niektorých záberoch, ktoré som neskôr našla v archíve. Hokej jednoducho milujem. Je to náš národný šport, na ktorom sa mi páči jeho rýchlosť i to, že sme v ňom celosvetovo úspešní.
Ktorý športovec je pre teba najlepším respondentom na rozhovory?
Je ich viac, ale ak musím takto narýchlo odpovedať, určite je to už bývalý športovec Matej Tóth. On tiež vyštudoval žurnalistiku, čiže vie, čo novinári potrebujú, čo je potrebné povedať a jeho odpovede sú naozaj k veci a bez zbytočných omáčok.
Aké vlastnosti máš na respondentovi pri rozhovore najradšej?
Hmmm, asi to bude znieť zvláštne, ale zbožňujem emotívnych respondentov. Treba počítať s tým, že tie emócie môžu byť pozitívne, ale aj negatívne. Mám rada, keď rozhovor nie je tuctový, aký tu už bol miliónkrát, ale zaujme; keď vám ten respondent povie nejakú zaujímavosť, ako napríklad Peťo Sagan alebo Juro Slafkovský. Potom sa tie rozhovory stanú virálnymi. A to je aj celkovo na športe najkrajšie, ak do svojich slov respondent dokáže dať emócie. Nech sa tam pokojne aj rozplače od šťastia alebo od smútku, nech tam treskne hokejkou, raketou alebo čímkoľvek – emócie sú najviac.
Aký je tvoj reportérsky sen?
Mne sa už veľa reportérskych snov splnilo. Bola som na Letnej olympiáde v Tokiu, na Zimnej olympiáde v Pekingu, na Majstrovstvách sveta v hokeji, robím našu extraligu – najvyššiu hokejovú súťaž, robila som aj základnú časť aj play-off a finále, zažila som napríklad aj olympijské medaily, čo sa každému nepodarí, lebo človek na to musí mať aj šťastie a byť v správny čas na správnom mieste pri tom vrcholovom výkone, keď sa podarí tá medaila. Zažila som striebornú medailu Roryho Sabatiniho, bronzovú medailu našich hokejistov na olympiáde v Pekingu, čo bola historicky prvá hokejová olympijská medaila v samostatnej existencii Slovenska, takže mne sa už teraz splnilo, o čom snívala a ani neviem povedať, čo by som ešte chcela dosiahnuť. Možno už len stále robiť to, čo ma baví, najlepšie, ako viem; prinášať tie najzaujímavejšie informácie zaujímavým a iným spôsobom, aký tu ešte nebol. Byť jednoducho dobrou reportérkou, prípadne sem-tam, keď sú nejaké vstupy, aj moderátorkou.
Keď som bola mladšia, chcela som hlásiť Góly – Body – Sekundy, pretože to sa nemoderuje, ale číta, ale po tom, čo som zažila, ani neviem, či by som to ešte chcela robiť – zatvoriť sa do štúdia, čítať niečo a predtým by ma ešte hodinu líčili. Najviac zbožňujem byť priamo na športovisku, v centre diania, tam, kde sa dejú tie emócie a prinášať to z toho miesta. Možno by som chcela ešte zažiť ďalšie olympiády, vrcholové podujatia a vypracovať si tu pevnú pozíciu.
Pred pár rokmi ťa v zápase medzi Banskou Bystricou a Popradom trafil nešťastne pri oslabovke puk Baranov. Ako si spomínaš na tento moment?
Bolo to už veľmi dávno. Našťastie to dopadlo dobre, takže teraz na to môžem spomínať už len s úsmevom, ale v tom momente mi naozaj všetko jedno. Stálo ma veľa psychických, ale aj fyzických síl zvládnuť to. Neverila som, že ešte budem vyzerať ako predtým a nevedela som ani, či tá funkčnosť oka bude ako predtým. Prognózy boli tak 50 na 50, a ako som už veľakrát spomínala, pán doktor, ktorý ma operoval, pán doktor Stebel, zvládol operáciu priam famózne, zachránil mi životný osud a do smrti mu budem ďakovať, že môžem žiť plnohodnotný život. Od tej operácie záviselo, či ho ešte budem mať, pretože som mala ohrozený zrak. Vďakabohu, asi pri mne stáli všetci svätí a všetko dobre dopadlo.
Teraz na to spomínam už iba ako na súčasť môjho života, ktorá sa asi mala stať. Prinieslo mi to ružovú prilbu (smiech), moju neodmysliteľnú súčasť na každom hokejovom zápase medzi striedačkami.
Čo všetko v sebe zahŕňa príprava na športové podujatie, na ktorom si pracovne?
Dobrá otázka. (Smiech.) Ono je to kontinuálna príprava. Sledujem si dlhodobo a dlhoročne svoj konkrétny šport alebo športy, takže mám vybudované kontakty, a keď niekam prídem, viem, kto je kto, čo je čo a všetky súvislosti. Ak ide o nejaké špecifické podujatie, treba mať podrobnejšiu a niekoľkohodinovú prípravu, naštudovať si štatistiky. Všetko však záleží od konkrétneho druhu podujatia, či sa robia rozhovory pred ním, na tie sa treba pripraviť, alebo či cez prestávky, prípadne po športovom podujatí. Je to teda aj kontinuálna príprava, tá dlhoročná, ktorá sa nabaľuje výrobami a jednotlivými prenosmi, ale aj nárazová, ktorá je tesne pred podujatím.
Aký je rozdiel medzi rozhovormi medzi tretinami a rozhovormi po zápase?
Medzi tretinami sú to také rýchle flešky, dvoj či trojotázkové. Hráč je zadychčaný, spotený, kvapkajú z neho všetky telesné tekutiny a je to rýchle a svieže. Neočakávajú sa tu nejaké hlboké analýzy, ide v nich o emóciu hráča. Ak sú to hráči tímu, ktorý ide s vedením do šatne, pýtame sa ich, ako si chcú udržať vedenie. Hráčov tímu, ktorý prehráva a je u nich prítomný aj hnev, sa pýtame, čo s tým chcú spraviť. Po zápase, aspoň pri hokeji to tak robíme, urobíme najskôr rozhovory naživo s trénermi a s hráčmi robíme až potom do spravodajstva. S trénermi sú to už analýzy a hodnotenia zápasov, jednotlivých situácií, vraciame sa ku konkrétnym momentom, ktoré možno rozhodli daný zápas alebo sa pozeráme aj do budúcnosti.
Ako hodnotíš finále Tipos Extraligy medzi HC Slovan Bratislava a HK Nitra?
Wau, tak toto je rozsiahla otázka. Úprimne, už pred sezónou, keď sa ma niekto opýtal, že koho favorizujem na zisk titulu aj podľa zloženia kádra, povedala som, že jednoznačne Belasých, ktorí boli najsilnejším kádrom už od začiatku sezóny a to aj potvrdili svojimi výkonmi a ziskom titulu.
Nitra bola viac prekvapením, lebo aj napríklad vo štvrťfinále s Popradom to už vyzeralo na Poprad, ale Kamzíci si túto sériu prehrali doma v šiestom zápase a tam som už Nitre veľmi neverila. Ale napokon sa dostali až do finále. Oni síce nemali taký dobrý káder ako Slovan, ale majú veľmi dobrú koncepciu v klube a aj jednotliví hráči hovorili, že taký káder, aký tam bol túto sezónu, ešte v živote nezažili. Ten kolektív, srdce a tímovosť, že ideme všetci za jedným cieľom, je niekedy dôležitejšia ako individuality. A to ich dostalo až do finále, v ktorom sa ukázala kvalita hráčov s orlom na hrudi.
A celkovo sezónu a play-off ročníka 2021/2022 hodnotíš ako?
Hokej je najzaujímavejší až v play-off, ale my mapujeme každé jedno kolo základnej časti. Počas celej sezóny bolo neskutočne veľa zaujímavých príbehov, aj keď som teraz už hokej trošku vypustila, keďže dovolenkujem a neviem si spomenúť na konkrétne zápasy. Ale bolo tam veľa krásnych momentov, objavili sa nové mená, a čo sa mi extra páči a čo by som vydvihla, je skutočnosť, že extraligisti zo slovenskej extraligy dostali šancu v reprezentácii aj na olympiáde, aj na Majstrovstvách sveta v Helsinkách. Bývalo to tak samozrejme aj roky predtým, ale tento rok ich bolo o čosi viac a boli plnohodnotnou súčasťou reprezentačných tímov. Ukázalo sa tam veľa mladých hráčov, z čoho sa teším. Sú to naozaj obrovské talenty slovenského hokeja. Traja hráči sa dokonca dostali priamo až do NHL – s výnimkou Kelemena, ktorý mal medzi zastávku v českej extralige, ale dvaja boli priamo zo slovenskej extraligy, Samuel Buček išiel do Seattle Kraken a Paľo Regenda do Anaheim Ducks. Teším sa, že slovenská extraliga získala takýto cveng, že sa z nej dá dostať priamym skokom až do najlepšej hokejovej ligy sveta – NHL, čo je určite obrovskou motiváciou pre ďalších hráčov. Naša liga má určite vysokú kvalitu.
Ktorý hráč bol pre teba v tejto sezóne najväčším prekvapením?
Nooo… (Smiech.) Asi to boli tí, ktorí boli aj na olympiáde – Zuzin, Takáč, možno aj Holešínsky, ale ten toho na olympiáde až toľko nenahral. A ako som spomínala, tak aj mladší hráči, ale tiež hráči, ktorí sa do reprezentácie dostali aj vo vyššom hokejovom veku a boli plnohodnotnou súčasťou tímu. To sa mi najviac páčilo a najviac ma to zaujalo.
Ako by si zhodnotila Zimnú olympiádu v Pekingu a Majstrovstvá sveta v Helsinkách? V čom boli odlišné a čo mali spoločné?
Bolo to úplne odlišné, pretože olympiáda v Pekingu bola olympiáda úplne vo „väzení“. Boli sme tam zatvorení, každý deň testovaní a nemohli sme sa nikam pohnúť. Vo Fínsku až na jedno opatrenie (že sme v mix-zóne a vo fleš-zóne museli nosiť rúška) neboli žiadne iné opatrenia. Mohli sme sa pohybovať kdekoľvek, kedykoľvek, neboli sme testovaní ani pred podujatím a ani počas neho a bolo to celá uvoľnenejšie.
Samozrejme, vo Fínsku boli fanúšikovia z celého sveta, ktorí na olympiáde nemohli byť. Teda až na domácich fanúšikov, ktorí nemajú vzťah k hokeju, takže oni tam iba sedeli. Zápasy teda nemali tú správnu atmosféru.
Ale čo obe tieto podujatia spája, to je zima. V Pekingu priam až neskutočná a vo Fínsku na máj tiež dosť veľká.
Koľko športových podujatí navštíviš pracovne za jeden rok?
Waau, naozaj veľa. Neviem povedať presný počet, ale je to niekoľko podujatí do týždňa. Samozrejme, my mapujeme každé jedno kolo extraligy, a to sú minimálne dva zápasy týždenne, piatky a nedele, a niekedy aj tri zápasy, keď sa hrá aj v utorok. Túto sezónu sme v piatky a v nedele mávali aj priame prenosy, na ktorých sa striedame traja hokejoví reportéri – ja, Patrik Mitas a Tomáš Zagiba. Ak nie som na prenose, chodím na takzvanú výrobu s kameramanom na zápas, kde točíme, ja to strihnem a pošleme to do správ. Robíme tiež pozápasové rozhovory a pripravujú sa reportáže. Keď je hokejová sezóna, tak najviac je toho hokeja a už nie je čas na iné športy. Preto sa teším aj na leto, na atletiku, golf a dostihy.
Čo robí reportér počas hokejového zápasu, keď sa hrá zápas?
Je rozdiel, či som na výrobe, alebo na prenose. Tak povedzme, že som na prenose. Počas zápasu som medzi striedačkami väčšinou v ružovej prilbe (smiech). Samozrejme keď ide o bezpečnosť, je jedno, akej farby je prilba. Ale po tom, čo sa mi stalo, viem, že je dôležité mať ju na sebe.
Pred zápasom sa pripravujem na predzápasové rozhovory. Na miesto prídeme približne dve hodiny pred prenosom. Hodinu a pol pred zápasom nahrávame rozhovory s hráčmi z jedného tímu a z druhého tímu. Keď sa začne rozkorčuľovanie, nahrávajú sa vstupy o zostavách jednotlivých tímov, čo sa všetko naraz pustí v štúdiu.
Počas zápasu stojím medzi striedačkami a sledujem, čo sa deje na striedačkách. Buď mám vstup, kde oznámim nejakú zmenu, zranenie alebo zaujímavosť zo striedačky, alebo to napíšem komentátorovi. Samozrejme, je to na mne, čo všetko prezradím a čo si nechám pre seba, aby som si aj ponechala dôveru tímov. Konkrétne zranenia sa nikdy neprezrádzajú, iba sa povie, či je to zranenie hornej alebo dolnej časti tela. Zapisujem si všetky priebehy, pripravujem sa na to, čo ma čaká, či sú to rozhovory, alebo vstupy. Cez prestávku si stiahnem jedného hráča z jedného tímu…
Na základe čoho si ho stiahneš?
My si hráčov vyberáme sami. Inak, veľa ľudí sa ma pýta, či mi niekto vyberá toho hráča a či mi niekto hovorí otázky na hráča, lebo ľudia si nevedia tak celkom predstaviť, ako to funguje – ale všetko je na reportérovi. On sám sa rozhodne, ktorého hráča, z ktorého tímu si vyberie ako respondenta a čo sa ho opýta. Toto všetko si robíme sami a nemá nám kto hovoriť otázky.
Rozhodujem sa podľa toho, kto bol v tretine zaujímavý. Niekedy je to strelec tímu, ale to je prvoplánové. Častokrát si vyberiem niekoho, kto bol pri góle alebo pri nejakej šanci či zaujímavej situácii – jednoducho bol v tej tretine zaujímavý.
Cez jednu prestávku si vyberáme hráča z jedného tímu a cez druhú prestávku hráča z druhého tímu. Ale to si musím vyhodnotiť, aby som si ich „nevystrieľala“ hneď zo začiatku. A tak si na rozhovor medzi tretinami nevyberiem hráča, s ktorým som robila rozhovor pred zápasom, ale chcem, aby sa aj prestriedali.
Ktorý športový moment bol pre teba najpamätnejší?
Určite strieborná medaila Roryho Sabatiniho z Tokio 2021 a bronz našich hokejistov z Pekingu 2022. To sú momenty, ktoré si budem pamätať dokonca života, lebo to zo športového hľadiska nič neprekoná.
Čo by si odkázala študentom Piaristickej spojenej školy Františka Hanáka v Prievidzi?
Určite aby svoju prácu, alebo čokoľvek, čo budú robiť, robili celým svojím srdcom. Lebo keď človek robí svoju prácu s láskou, je to naozaj vidieť. A to sa nedá ničím oklamať.
(Mário Orság, sexta)
Slovenská športová reportérka RTVS Barbora Žiačiková (1989) sa narodila v Partizánskom, ale celý život žije v Bratislave. Po strednej škole vyštudovala Masmediálnu komunikáciu a marketing na Paneurópskej univerzite v Bratislave. Počas letného semestra v piatom ročníku dostala možnosť ísť na stáž do redakcie Šport v RTVS, kde pracuje už deväť rokov.