Niektorí ľudia ani po odchode do dôchodku nezostávajú nečinne doma, ale svoje sily a čas venujú iným. Patrí medzi nich aj pani Isabella Falatová, ktorá už sedem rokov obetavo pomáha v Charite – dome sv. Vincenta ako dobrovoľníčka. Za túto svoju nezištnú činnosť získala ocenenie Prievidzský anjel. Odovzdané jej bolo 19. mája 2022 v Dome kultúry v Prievidzi na podujatí Tváre mesta.
Ako dlho sa venujete dobrovoľníctvu? Čo vás k tomu viedlo?
Dobrovoľníctvu sa venujem približne sedem rokov. Predtým boli dobrovoľníčkami moje dcéry. Ony jedného dňa prišli ku mne domov a povedali mi: „Mami, my sme z Lazian a varíme pre prievidzskú charitu a ty si Prievidžanka, bývaš bližšie a nemáš sa k činu.“ Ja im na to: „No tak ísť medzi bezdomovcov, to nepripadá do úvahy, viete, čo sa tam deje…“ Dcéry mi však povedali, že to sa len tak hovorí, že to mám najskôr vyskúšať a potom si spraviť názor. Tak im hovorím: „No dobre. Ja si doma navarím, všetko si pripravím, rozdám im to tam, ale vždy ma musíte na charitu odviezť, lebo ja tam neviem variť.“ Tak sme sa teda dohodli a fungovali sme v takomto režime pol roka, možno aj viac, než som sa do toho dostala.
Teraz tam už však nechodíte len v soboty a nedele…
Jedného dňa prišiel za mnou pán riaditeľ charity Milan Petráš a povedal mi, že kuchár ide na dovolenku, či by som zaňho na dva týždne nešla variť. „Ja? To v žiadnom prípade. Čo tam budem sama robiť?“ povedala som mu. On ma však upokojoval, že tam bude so mnou, bude na všetko dohliadať a bude mi pomáhať. Tak som súhlasila.
Zo začiatku som sa aj bála, že aké je tam zariadenie, ako sa to všetko púšťa, lebo ja nie som technický typ. Umývačka riadu mi robila problém, aj mikrovlnka – nemám rada nové veci. Predtým som si tam jedlo priniesla, poumývala som riady a išla som domov. Teraz to bolo iné.
Ako si spomínate na ten úplne prvý deň?
S bezdomovcami som sa ešte len zoznamovala. Poznala som ich iba z víkendov a vtedy tam nechodili všetci. No už na tretí deň, keď som tam zostala sama, sa tak pobili, že po jedálni lietali stoličky, stoly.
Čo ste vtedy spravili?
Hneď, ako som začula hurhaj, pozrela som sa cez výdajné okienko do jedálne a zakričala som: „Hej, hej! Čo je to tam? Počúvate ma? Čo to robíte? Prečo sa kopete, búchate jeden do druhého? Prečo sa bijete? Čo sa stalo?“ Bezdomovkyne stáli opreté pri stene čo najďalej od bitky a ďalších sedem či osem chlapov sa dívalo na bitkárov. Nikto ma nepočúval. Tak som išla do jedálne, buchla som dverami – a vtedy zostali zaskočení, že čo sa deje.
„To čo má znamenať?“ začala som po nich kričať. „Fero, Jožo, Igor, rozbite ich a všetci von!“ Vyhnala som ich na chodník a povedala som im, že dnu ich pustím, až keď sa upokoja – a že možno im potom dám aj najesť. „Však my sme to nezačali, to oni,“ vyhovárali sa. „Povedala som, že máte byť ticho. Ak sa neupokojíte, nepustím vás dnu.“
Po štvrťhodine som za nimi prišla von a pýtam sa: „Už ste pokojní? Tak teraz sa pekne pomodlíme.“ Pomodlili sme sa. „A teraz potichu, tak, že budem muchu počuť, prídete dnu a budete jesť. Ani jedno slovo! Keď niekto začne do niekoho vŕtať, všetci pôjdete von a už nedostanete nič!“
Tak si ticho sadli a po jednom si prichádzali po jedlo. Najedli sa, a keď odchádzali, každý jeden mi povedal „ďakujem“ alebo „dovidenia“. A odvtedy mám pokoj až dodnes. Rešpektujú ma a vedia, čo si môžu dovoliť a čo nie. Niekedy sú síce veľkí hrdinovia, keď majú vypité, ale ak sme na charite dvaja, kolega ich vyhodí. Keď som tam iba ja, poviem im, aby išli von, upokojili sa, ponadávali si – a aby až potom prišli späť.
Čiže vychádzate s nimi dobre?
Postupne ich spoznávam a už viem, kto je aký a čo si k nemu môžem dovoliť. Ak je niekto ku mne hrubý, nekričím naňho, iba mu poviem, že takto sa na charite nespráva a že pôjde preč a už sa nevráti, že to viem zariadiť.
Raz prišiel na obed jeden z nich, hodil mi do výdajného okienka peniaze a hovorí: „Obed!“
Ja som obzrela dozadu a hovorím: „Kdeže je, aký obed?“
„Obed!“
„Ja tu žiaden obed nevidím. Viete čo? Ja poznám jedno čarovné slovíčko, ktoré používajú aj malé detičky, a to slovíčko je PROSÍM.“
„Ja som svoju mamu neprosieval – a ešte vás budem prosiť!“
„Tak nech sa páči, tu sú peniažky, môžete ísť.“
Hundral si popod fúzy a aj ostatní bezdomovci mu hovorili, že ako sa to ku mne správa, že mu môžem byť mama a že každý jeden poprosí, poďakuje, pozdraví, iba on sa nevie správať.
Sedel, sedel, dumal, dumal a o chvíľu prišiel k okienku s hlavou dole a hovorí:
„Prosím si obed.“
„Nech sa páči.“
Najedol sa, odchádzal a ja som za ním ešte zakričala: „Ďakujem!“
„Ďakujem.“
Odvtedy prosí, ďakuje, na námestí ma pozdraví, div sa mi nepokloní… A keď ma trošku vypité, tak mu poviem: „Jožko, vy ste zase nejaký zľaknutý.“ (Smiech.)
Čo všetko na charite robíte?
Varím, pomáham im prať… Hlavne aby boli čistí. To keď prídu na charitu a zacítim ich, hneď im poviem: „Vieš čo, môj zlatý Miško, Jožko, Peťko, ideš sa osprchovať! Ja ti tu dám nové čisté veci a pekne do radu. Prvý pôjde Miško, potom Peťko, Jožko a Marián, ty pôjdeš posledný, lebo teba cítiť najviac. Tak, Mariánko, poď von zatiaľ, kým sa umyjú, aby nám neprišlo všetkým zle – a ja ťa potom zavolám.“ Keď sa sprchujú, vždy im dám novú handru alebo uterák a potom to vyhodia, lebo to sa nedá oprať, je to hneď čierne.
Bývajú medzi nimi aj Rómovia alebo Cigáni (oni sú na to citliví; keď niekomu poviem, že je Cigáň, tak on na to, že nie, že on je Róm a zase naopak). K nám na charitu chodí aj taký Cigánik z veľmi bohatej rodiny, ale rodina ho nechce, lebo je bezdomovec, nie ako jeho súrodenci, ktorí majú domy, robotu, autá. No a raz v zime pred Vianocami prišiel na charitu celý čierny, lebo ho v noci podpálili. Hovorím mu: „Václav, teda, ty vyzeráš! Ty si aký čierny! Choď sa rýchlo umyť, oholiť, dám ti nové čisté veci, ak chceš, tak ťa aj ostrihám.“ „Nie nie, nemusíte. Ja sa osprchujem a nájdite mi hlavne teplú bundu.“ Vyšiel z tej sprchy a stále bol čierny, lebo oni si vonku aj kúria a od toho sú takí začmudení, že sa to nedá ani umyť. Tam mu vravím: „Václav, to si sa ako osprchoval? Veď si celý čierny…“ „Pani Issabelka, však ja som Cigáň, ja nikdy nebudem biely!“ (Smiech.)
Ktoré jedlá varíte na charite najčastejšie?
Bezdomovci, keď sa dozvedia, že idem variť, hovoria: ,,Pani Issabelka, granadír so slaninkou!“ To majú radi. Alebo tiež sviečkovú s knedľou, z ktorej sa dokážu nasýtiť. Obľubujú aj rizoto, a keďže nemajú zuby, robím im ho také vláčnejšie, aby ho mohli rovno prehltnúť. Ale inak všetko majú radi a za všetko sú vďační. Chutia im napríklad aj dukátové buchtičky z vianočky alebo z bábovky s čokoládovým pudingom a ovocím.
Od koho ste sa dozvedeli, že ste nominovaná na ocenenie Prievidzský anjel?
Od riaditeľa charity Milana Petráša. Povedala som mu, že nikam nepôjdem, že on pôjde tú sošku vydvihnúť. Presviedčal ma a nakoniec ma aj presvedčil, aby som tam išla. Hovoril mi, že si tam môžem pozvať rodinu, blízkych, Necpaľanov…
Niekto má problém, čo si na takú udalosť oblečie, obuje, aký bude mať účes. Toto mňa vôbec nezaujímalo. Obliekla som si šaty, ktoré rada nosím, obula som si topánky na nízkom opätku, lebo v Dome kultúry sa po schodoch na pódium ide veľmi zle, tak aby som nespadla. Povedala som mu, že na javisko pôjde so mnou – všetko mi sľúbil. A nakoniec len pri mne sedel a nič mi neporadil. (Smiech.)
Aké boli vaše pocity pre preberaní si ocenenia?
Joj, hrozné! (Smiech.) Kolená sa mi triasli, hlas sa mi triasol, plakala som… Po prvýkrát som stála na javisku pred takým veľkým publikom. Pán riaditeľ charity mi predtým vravel, že to len všetci ocenení vyjdeme na pódium, dajú nám ocenenia a bude. Ale nie. Oni sa rozhodli pekne postupne každého jedného zavolať na pódium a každý jeden musel rozprávať do mikrofónu.
Keď som toto uvidela, hovorím Milanovi: „Čo ja tam budem hovoriť? Povedz mi, čo mám povedať!“ „Však ti niečo napadne,“ bola jeho odpoveď. „A čo mi má napadnúť?!“ A len čo som to povedala, už ma zavolali. (Smiech.)
Na pódiu som ani poriadne nevnímala, čo o mne vraveli, lebo stále mi v hlave bežalo, čo mám povedať… Začula som iba slovo „mama“, vtom mi slza vybehla, pani primátorka sa na mňa pozrela, čo sa deje a moderátor Štefan Skrúcaný sa ma začal postupne pýtať. Stále som nechápala, čo robím medzi tými lekármi, učiteľmi a inými kapacitami…
Pamätám si, že som začala hovoriť niečo o tom, že ani jeden z nás si nemôže byť istý tým, že na ďalší deň bude mať strechu nad hlavou – ale ďalej si už nespomínam, čo som vravela. Celá som sa triasla. A keď som si už sadla na miesto, niekto ma poklepal po pleci… A to redaktorka z RTV Prievidza – že či môže so mnou spraviť rozhovor… Tak som si vravela, že čo som komu urobila, že zas musím čosi hovoriť – a ešte aj do kamery. (Smiech.)
Tiež si už nepamätám, čo presne som vravela, ale viem, že na konci rozhovoru som povedala, že bezdomovcom chýba láska. Že oni majú dobré srdiečka, ale nevedia ich využiť vo svoj prospech. A ich najväčším nepriateľom je alkohol. Ani jeden z tých, čo som poznala, nezomrel na covid. Zomreli napríklad na cirhózu pečene, zlyhanie ľadvín, zlyhanie pľúc, jeden sa utopil, ďalší obesil, zhorel, upil sa k smrti…
Čo by ste odkázali študentom našej školy, aby sa vyhli podobnému osudu?
Počúvajte svojich rodičov, počúvajte svoje srdiečko a riaďte sa svojím rozumom, nie rozumom niekoho iného. Lebo niekto aj radí, ale neradí úprimne, zo srdiečka. A to potom prináša také veci, v ktorých ten druhý nemá čo byť.
Mário Orság (sexta)
Pani Isabella Falatová pôsobí ako dobrovoľníčka v neziskovej organizácii Charita – dom sv. Vincenta v Prievidzi. Je všade tam, kde je to potrebné. Pomáha v kuchyni, vydáva a opravuje šatstvo, usmeje sa alebo len ticho počúva. Keď je s klientami, nepozná čas. Dáva im rady, pomáha im v ich rôznych životných situáciách, pri hľadaní práce či pri vybavovaní osobných záležitostí na úradoch alebo u lekárov. Pre klientov nie je len pracovníčkou, ale aj „mamou“, ktorá poradí i pomôže, naučí modlitbu, pomáha udržiavať si hygienické návyky a pri príbehoch ich života neraz vyroní aj slzu. Pani Isabella Falatová poskytuje nezištnú pomoc ľuďom v núdzi a vynakladá maximálnu snahu pomôcť im pri začlenení do bežného života.
Prievidzského anjela si pani Isabella Falatová prevzala za dlhoročnú pomoc pre ľudí bez domova v meste Prievidza a dlhodobú prácu so sociálne vylúčenými obyvateľmi mesta.
(Zdroj: http://www.prievidza.sk/spravodajstvo/tvare-mesta-2021-zoznam-ocenenych/)
Foto: fb KaSS Prievidza;
archív farského časopisu Bartolomej