V piatok 7. júna 2024 sa v Hornonitrianskej knižnici v Prievidzi uskutočnilo vyhodnotenie 21. ročníka súťaže Literárna jar Ondreja Čiliaka.
Do súťaže sa v tomto ročníku zapojilo 123 autorov z celého Slovenska. Básnické a prozaické súťažné príspevky hodnotila trojčlenná porota slovenských spisovateľov v zložení: Peter Šloser, Iveta Pernišová a Marek Mittaš.
Svoje básne do súťaže poslala aj študentka našej sexty, Natália Korineková. V súťažnej kategórii Mládež do 18 rokov – poézia získala úžasné 1. miesto.
Blahoželáme!
Pre milovníkov poézie pripájame aj Natáliine súťažné príspevky.
UŽ SME ODLETELI
Ticho
Pokoj prázdnych terminálov
Všetci sme odleteli
Stačilo tak málo
Ťažkého
Fádneho
Aby sme rodisko opustili
A odišli
Do vzdialených krajov
Šedý asfalt
Úzkych ulíc
Mrakodrapy zdrapili mraky
Autá
Stali sa automatmi
Človek?
Už neriadi
Už opustil tento svet
Zelené výklady
Zhnedli
Za sklom chýba svetlo
Pre chlorofyl
Kam sme to miesto pre nás
Dovliekli?
Hviezdy
Sú už len na paličke
Čo chodníky lemuje
Pravda?
Už ani mesiac nevidieť
Noc je biela
Deň je čierny
Keď opar padá na sklené steny
Chce sa mi plakať
No my sme odleteli
A nechali
Zem našu umierať
BÁSNIK
Prepoetizovaný literomaniak
Vpúšťa čerň atramentu
Do pijaku
Vylieva ako z fľaštičky od tušu
Svoju dušu
Na papier
Verbálne, písomne, hrotom
Nadprirodzene emocionálny
Umelec
Vidiaci rýmy v suchých kvetoch
Je neomylný
Spisuje existenčné eufemizmy
Ktoré nemajú pravidlá
On nepočíta, nevyčíta, nečíta
Iba píše
Podnety svojho srdca
Anafory sú piliermi jeho skrýše
OFÉLIA
Očarená bláznovstvom
Uväznená
V okovách reality
Zbiera poľné kvety
Pletie z nich vence
Košaté, voňavé
Poznačené lúkou
Rozmarínom
Hojí rany
Ktoré jej srdce
Zlomené, má vyryté
Verila
No vernosť sama
Ju zradila
Aj hľa
Hamlet
Vidí dievča plačúce
Slzy len preleje
Odíde
Nechá napospas
Dušu svetským trápeniam
Sama kráča lesom
Klenby oblakov
Rozprestierajú sa nad ňou
Domov
Je to miesto, po ktorom túži
Tam bude v bezpečí
V pokoji
Chránená
Sám On jej to vravel:
Predtým ako ťa zviazali
Zákazy, ľudské obmedzenia
Bola si slobodná
Predtým ako dušu
Farebnú
Bujarú a živú
Zviazalo telo zvádzajúce
Prikovalo k zemi
Ku bolestiam ľudstva
Úcta
Vytratila sa z pery
Tých, ktorí vraj mali milovať
Hamlet sa zbláznil
Ona uteká
Ako by len mohla ľúbiť
Človeka
Zatieneného vlastnými bludmi?
Výplodmi svojej fantázie
Taká láska len hubí
Schopnosti mysle
Ktorá v útrobách bola skutá
Aby milovala verne
Voľne
Nie väznená v putách