Po vojenskej agresii Ruska voči Ukrajine sme s manželkou mali jasno v tom, že musíme pomôcť. Hľadali sme správnu formu. Pridali sme sa k zbierke, ktorú organizoval prievidzský mestský poslanec B. Gigac a spolu s 8 plne naloženými dodávkami a niekoľkými osobnými autami sme včera 5:02 vyrazili z Prievidze na východnú hranicu.
Popíšem tento dlhý deň z môjho pohľadu vodiča a nakoniec aj dobrovoľníka. Na hranice to mám 450 km, 5 hodín jazdy a úsporná Octavia Combi to otočí na jednu nádrž.
Keď nerátam jedno zastavenie na pumpe a spoločnú koordináciu, tak prvá naozajstná zastávka bolo Azylové centrum v Humennom.
Areál plný hasičov, niekoľko červených vyhrievaných stanov a cca 200 Ukrajincov – presnejšie žien a detí. V budovách bolo obrovské množstvo vecí, ktoré priebežne nosia ľudia – minerálky, potraviny, deky, oblečenie, plienky,… Veci boli približne vytriedené. Ak sa aj vy pridáte k nejakej zbierke, najhoršia vec je dať do jednej tašky plienky, deku a potraviny. Sťažuje to vytriedenie. Veľmi dobrovoľníkom pomôžete, ak bude v každej taške/krabici jeden druh vecí.
Zo slov hasičov vyplynulo, že je je potrebnejšie doniesť tie veci priamo na hranicu (z Humenného je to ešte viac ako hodina cesty) – tak sme väčšiu časť niesli ďalej do obce Ubľa. Toto je koniec zahrievacieho kola – veci sa začali diať až v Ubli.
Škola so škôlkou premenená na krízové centrum. Množstvo dobrovoľníkov, hlavne stredoškolákov z Česka, v reflexných vestách, hasiči, dobrovoľní hasiči, obyčajní ľudia, červený kríž, cirkevná charita, Ukrajinci samotní, polícia, armáda…Všetky tieto zložky pracovali na prvý pohľad chaoticky, ale po 3 hodinách práce som už rozumel ich systému.
Každých pár minút prišiel z hranice (vzdialenej asi 2-3km) iný mikrobus, doviezol ženy a deti s batožinou. Z tých stoviek ľudí som videl max 10 mužov a žiadnych dôchodcov. Typická bola žena s deťmi, prípadne 3-generačná skupinka žien. Títo ľudia mali na mieste občerstvenie, telocvičňu premenenú na nocľaháreň, toalety. Prišli unavení, ale nie so slzami v očiach. Tie som mal chvíľami iba ja.
Drvivá väčšina utečencov mala niekoho, kto ich čakal, prípadne odvážal – najmä do Prahy alebo Brna. Celkovo tam bolo veľmi veľa českých áut, ktoré prišli naložené vecami na pomoc a odchádzali plné ľudí. Okrem toho každú chvíľu prichádzala nejaká prázdna dodávka z Ukrajiny, ktorú sme naložili (najprv voda, potom jedlo, plienky, hyg. potreby, deky a spacáky) pre ľudí za hranicou, čakajúcich, utekajúcich.
Všetci pomáhali, áno, mnohí vyčerpaní, unavení, ale makajúci a zadarmo. Bol to naozaj frmol – deťom rozdať 30 džúsov, vyložiť dodávku, naložiť dodávku, pomôcť vymeniť sim kartu, odniesť batožinu, pretlmočiť…Proste flow.
Na nástenke pred telocvičňou boli v angličtine (Ukrajinci majú azbuku a tú málokto zo západu ovláda) oznamy, kto čo ponúka (odvoz, ubytovanie, počet ľudí a telef. kontakt). Zažil som včera veľa mikropríbehov, ale kľúčové je, že Slovensko pomáha. Ľudia aj štátne zložky spolupracujú a naši susedia neostanú napospas osudu, ale dostane sa im od nás pomoci. Im totižto ide doma o život.
Vďaka všetkým, ktorí sa akokoľvek pričiňujú o lepší svet. Ak ste ešte nič neurobili, nájdite si svoju cestu, ako pomôcť.
(text a foto: Mgr. Vladimír Ondrejka)
PS na odľahčenie 1 : Išiel som aj cez Fekišovce.
PS na odľahčenie 2: Videl som aj ruské tanky. Na Dargove.
Popísaná situácia je z nedele 27.2. 2022