V posledný deň pred veľkonočnými prázdninami navštívili žiaci 6.B triedy charitný dom v našom meste. Svojimi darmi chceli aspoň trochu prispieť k lepšiemu prežitiu sviatkov ľudí bez domova. A samozrejme, ako to už u detí býva, boli zvedavé, ako taká pomoc ľuďom v núdzi (charitas) vyzerá naživo. Položili sme im cestou späť 3 otázky:
1. Čo ťa dnes počas návštevy charity najviac oslovilo?
– ujo Vlado, ktorý pomáha bezdomovcom,
– asi tá snaha bezdomovcov vrátiť sa do normálu,
– oslovil ma ten ujo aké má veľké 
a ako ho baví taká robota,
– ochota toho uja čo im varil,
– že sme im pomohli.
2. Čo ťa tam najviac prekvapilo?
– že sa nebáli povedať nám, ako sa dostali na ulicu,
– celkový poriadok,
– že aj napriek cigaretovému dymu, ktorý vo mne vyvolal najprv negatívny dojem, som odchádzal s dobrým pocitom,
– prekvapili ma tie nízke ceny za jedlo,
– príbeh, ako ľahko sa človek môže ocitnúť na ulici.
3. Chcel by si pokračovať v pomoci ľuďom bez domova aj v budúcnosti?
– chcela by som pokračovať v pomoci ľuďom bez domova
– je iná vec chcieť pomáhať, a iná pomáhať. Inými slovami: ja by som chcel pomáhať, ale v skutočnosti by som to asi nedokázal. Ale nejaké jedlo alebo oblečenie by som im doniesol.
– ÁNO, pretože tí ľudia to potrebujú,
– Áno, chcela by som, lebo len s pomocou iných ľudí sa postavia na vlastné nohy.
A ako som vnímala návštevu ja ako ich triedna? No, priznám sa s hanbou, ani som nečakala, že aj ja od trvalých návštevníkov charity dostanem darček, ktorý ma ako učiteľku veľmi poteší. Lebo na otázku, čo by mali deti robiť, aby sa nedostali na ulicu a aby nežili v podmienkach pod ľudskú dôstojnosť, sme dostali okamžitú odpoveď: „Učiť sa!“ Aj takáto skúsenosť sa teda pre deti môže stať motiváciou k učeniu, ale určite i k pomoci a záujmu o druhých ľudí.
[nggallery id=275]
Elena Blašková